Ráno na svitaní nás zobudil nezvyklý rachot pod oknami, za ktorým sme zbadali tanky a obrnené vozy s namaľovanými bielymi pásmi. To sme ešte nevedeli čo sa deje. Až neskôr sme sa dozvedeli, že prišli "osloboditelia".
Ale nebola len noc a prekvapivé ráno...
Z tohto obdobia mám ešte zopár spomienok - zvuk letiacich guliek nad hlavam spojený s padajúcimi kusmi obloženia univerzity, umieranie dievčaťa na schodoch Univerzity pri Dunaji, tečúca krv z nohy (dodnes môžem predpovedať počasie), namierené hlavne diel v Lunaparku na Petržalskom brehu smerom na Bratislavu a točiace sa vrtule helikoptér s vojenským výsadkom... Ale i krik ruského vojaka - šoféra cisterny, ktorého i s autom zhodili z mostu do Dunaja, či otáčajúcu sa vežu tanku, ktorý chceli ľudia zapáliť (o tomto dnes všetci svedkovia mlčia).
Ale boli aj vtipné spomienky: mnohí začal chodiť s briketami (kus uhlia) pri uchu. To počúvali Slobodný vysielač Vltava, tranzistory totiž vojaci brali ľuďom z rúk...
Na otázky "prečo ste prišli" nám veľakrát ruskí vojaci povedali, že ani nevedia, kde sú, že prišli nás oslobodiť pred Američanmi. boli vystrašenejší než my.
Musím priznať veliacim tohto "oslobodenia", že boli naozaj odborníci. Veď obsadiť celú republiku a "znehybniť" jej ozbrojené zložky za pár hodín nedokáže hocikto. Aj keď naša armáda mala zákaz strieľať na pristávajúce lietadlá i po zemi prichádzajúce vojská.
